Tak som sa po dlhšom čase rozhodol pre napísanie svojich postrehov z putovania. Tentokrát to bude z miest, ktoré som predtým ešte nenavštívil a mali pre mňa svojim spôsobom nádych exotiky. Nakoniec posúďte sami.

Všetko začalo ešte niekedy vo februári, keď ma zastihol telefonát môjho kolegu v Ruskej Sibíri. Oznámil mi, aby som si na druhú polovinu apríla nerobil cestovateľské plány, že sa pôjde na exkurziu a školenie do jednej z našich fabrík, ktorá ma sídlo v maličkom mestečku v západnej Virgínii, ktoré sa volá Glasgow a odtiaľ na stretnutie s kolegami, alebo inak na sales meeting do Scottsdale v Arizone. Keďže som predtým nebol ani v jednej z týchto destinácii, tak som sa samozrejme veľmi tešil a začal som si zisťovať kam to vlastne idem a čo všetko môžem zažiť a vidieť. Glasgow vo Virginii leží v prekrásnom prostredí Blue Ridge Mountains a v polovici apríla som predpokladal po zime prebúdzajúcu sa prírodu. Naopak, na juhu v Arizonskom Scottsdale, ktoré je vlastne predmestie Phoenixu som predpokladal oveľa teplejšie počasie s nádychom exotiky.

Samozrejme mi bolo jasné, že Arizona je aj svojim spôsobom raj pre milovníkov letectva. Skontaktoval som sa teda s Memirom o ktorom som vedel, že túto oblasť navštívil so žiadosťou o tipy. Nesklamal ma. Odporučil mi navštíviť letisko Goodyear vo Phoenixe a AMARC v Tucsone, čo je vlastne odkladisko lietadiel.

Bolo rozhodnuté, sem nechodievam kazdý deň, ostanem o dva dni dlhšie a trochu si užijem. Užívať som si začal už vtedy, keď som oslovil jednu agentúru, ktorá sa živí predajom leteniek. Zohnať letenky za normálnu cenu nebolo až tak jednoduché, hlavne keď som bol viazaný presnými dátumami. Cieľovým letiskom vo Virgínii bol pre mňa Roanoke. Roanoke leží kdesi medzi Washingtonom a Atlantou, takže z tohto pohľadu bolo jedno, odkiaľ tam priletím, ale keďže som sa musel ďalej presúvať na juh, tak Atlanta bola predsa len logickejším riešením. Nech sme sa snažili ako sme najlepšie vedeli, finálna trasa vyzerala takto: Bratislava - Praha - Dusseldorf - Atlanta - Roanoke - Atlanta - Phoenix - Atlanta - Zurich - Praha - Bratislava. Dosť komplikované, čo poviete? Všetky ostatné kombinácie vychádzali oveľa drahšie. Aj tak by sa za cenu, ktorú som vyvalil za letenky dal kúpiť kvalitný objektív pre zrkadlovky.

Jedno skoré, chladné sobotné ráno som prišiel na check in na letisko v Bratislave. Letisko zívalo prázdnotou a ani môj let nebol veľmi plný. Bolo nás celkovo päť. Aj z toho boli dve slečny pracovníčky letiska, ktoré pracujú práve na check ine. Leteli do New Yorku na pať dní na výlet. Do Prahy sme prileteli načas a tam som sa mal presunúť do sektoru, odkiaľ odlietajú lietadlá do krajín kde platí Schengenská zmluva. Myslel som si, že skoro ráno by to nemal byť problém, ale keď som sa dostavil ne bezpečnostnú kontrolu pred terminálom C, bolo mi jasné, že to bude na dlhšie. Síce pracovali tri scanery, ale pracovníci pracovali naozaj veľmi, veľmi pomaly. Nervozita tam by sa dala krájať. Vrcholom bolo, keď pracovníci jedného pracoviska zavreli „krám" a rozhodli sa ísť domov, a to som bol asi tretí od kontroly. Keďze času nebolo už nazvyš, rozhodol som sa ísť jednoducho dopredu a predbehnúť ostatných cestujúcich. Nebolo mi to príjemné, ale v tom čase to bolo asi jediné riešenie, keď som nechcel zmeškať. Toto nie je prvý krát, čo sa mi niečo podobné stalo v Prahe. Toto letisko zaznamenalo síce veľký nárast cestujúcich, ale zároveň sa vyskytli aj veľké problémy práve pri prestupovaní na terminál C. Každý sa vyhovára na každého, ale v skutočnosti nikto nerobí nič. Ak s tým chlapci a dievčatá v Prahe nič neurobia, môže sa im to vypomstiť. A to nehovorím o často absolútne nezmyselných sightseeing tours autobusom po ploche letiska.

Let do Dusseldorfu prebehol bez problémov a načas. Tam som bol síce prvý krát, ale nečakalo ma tič nečakané. Odlietal som z toho istého terminálu. Na letisku som sa vytešoval pohľadom na rannú prevádzku. Najviac ma prekvapil veľmi ošúchaný a vyblednutý Airbus A 300 od spločnosti LTU. Takéto „nablýskané" lietadlo by som skôr čakal niekde inde a nie v Nemecku.

Čo ma viac potešilo, bol pohľad na Berlin Bearbus. Naozaj milé.

Ale to už na nás čakal Boeing 767-300 spoločnosti Delta Air Lines.

Let bol ako vždy, dlhý, plne obsadený a prebehol v pohode. Priznám sa, že mi pomaly, ale iste mi začínajú tieto dlhé lety vadiť. Neviem presne, čo spôsobilo tieto pocity, ale je to tak.

V Atlante bolo ako vždy veľa ľudí, ale inak v pohode a bez dlhšieho zdržania. Prekvapilo ma, ze z dvoch batožín mi prišla len jedna, čo mi na chvíľku pokazilo náladu. Nuž nič, nie je to prvý a určite ani posledný krát. Keďže Roanoke je menšie regionálne letisko, letel som tam s malým regionálnym jetom od Canadairu.

Ľuďom sa akosi nechcelo nastupovať, a tak som v ňom sedel ako prvý. Čas som si krátil pozorovaním letištného života. Náš gate bol spoločný ešte pre ďalšie tri linky. Na moje prekvapenie pri vedľajšom ATR-ku zaparkovali vozík s kuframi, kde mi padol do oka môj chýbajúci kufor. Vyletel som teda za stewardom, vysvetlil mu situáciu a ten zavolal pracovníka s spolu sme šli preveriť, či som sa nemýlil. A nemýlil som sa. Preukázal som sa batožinovým lístkom a môj kufor jednoducho preložili do môjho lietadla. Podobnú situáciu som zažil len raz, kedy ale môj kufor odletel z Rigy do Londýna a až potom za mnou do Moskvy.

Roanoke ma milo prekvapil. Rozkošné letisko ležiace v akomsi údolí . Rozmerom mi pripomínalo Bratislavské, len o dosť lepšie vybavené. Akési kompaktnejšie, s nástupnými mostami. Moji kolegovia mali priletieť až dve hodiny po mne, tak som mal naozaj dosť času ho detailne spoznať. Zatiaľ som sledoval prevádzku. O tú sa starali iba regionálne lietadielka.

Ubytovaný som bol v malom, ale dôležitom mestečku Lexington. Toto mesto je známe svojou vojenskou akadémiou: Washington and Lee University. Aj napriek tomu tam bolo príjemné prostredie. Až do pondelka, kedy sa v neďalekej univerzite Virginia Tech stala tá hrozná a hlavne zbytočná tragédia, kedy jeden študent zastrelil 32 ľudí so svojej Alma Matter a nakoniec aj sám seba. Asi nemá zmysel sa zamýšľať nad príčinami tejto tragédie, ale pokiaľ v tejto krajine bude také ľahké si obstarať zbraň, budú sa takéto tragédie diať.

V stredu sme sa s kolegami vybrali na cestu z Roanoke cez Atlantu do Phoenixu. V malom Embraeri som mal sedadlo 1A, a tak som si pri nastupovaní neodpustil žart smerom k letuške, keď som jej oznámil ukazujúc na kapitána, že mám sedadlo 1A, ale tam už ktosi sedí. V tomto duchu som pokračoval počas celého letu a tá hodinka a pol ušla naozaj veľmi rýchlo. Co-pilotom bola žena.

Pokiaľ moji kolegovia sedeli v Atlante na letisku v bare, ja som behal po termináloch a obzeral som lietadlá.

Let do Phoenixu bol prebookovaný a ešte pred odletom hľadali troch a neskôr dvoch dobrovoľníkov, ktorí by sa dobrovoľne vzdali letu a leteli by neskoršou linkou. Ako kompenzáciu im ponúkali 200 dolárov v hotovosti. Tá hotovosť ma prekvapila, väčšinou ponúkajú voucher.

Môj let bol naozaj úplne plný. Leteli sme s Boeingom 757-200, ktorý bol vo farbách SONG. V našej rade sme boli všetci chlapi a ja som bol z nich najmenší, takže o žiadnom komforte sa nedalo ani uvažovať. Miesta na nohy tam tiež nebolo dostatočne. Aspoň, že počasie bolo pekné a mohol som sa kochať scenériou za oknami.

Letisko vo Phoenixe sa mi páčilo, bolo jednoduché a prehľadné. Na ulici už panovalo pre mňa letné počasie. 28 stupňov a 10% vlhkosti. Pekná jar.

Následujúce dni som sa venoval vzdelávaniu a s delením sa so svojimi skúsonasťami s mojimi US kolegami. Mal som aj malé voľno , ktoré som venoval spoznávaniu okolia a halvne miestnej fauny a fllóry. Mňa osobne fascinovali rôzne druhy práve kvitnúcich kaktusov.

S niečím takým sa u nás stretnete iba v botanickej záhrade. Môj sprievodca mi vysvetľoval rozdiely medzi nimi a povedal mi neuveriteľné množstvo zaujimavostí. Mal som možnosť vidieť miestnu fešandu. Objavil som ju ako sa slnila na jednom obrovskom balvane.

Cestou sme stretli aj dve rodinky divých koní. Veľmi som sa tešil na stretnutie so štrkáčom, lebo som svojmu sprievodcovi veľmi veril a on mi to sľúbil. Aj keď ma pred stretnutím s ním varovali, ja som túžil po ňom. Žial asi niekedy nabudúce. Ochutnal som aj jeden z plodov kaktusu. Nie nebol to destilát - tequilla, ale len ovocie z jedného druhu zvaného cholla. Chutilo to ako limetka s ananásom. Dalo sa to zjesť, ale nechcel by som to konzumovať každý deň.

Tých pár dní sa vlieklo dosť pomaly, a to hlavne preto, že som bol veľmi netrpezlivý kedy príde nedeľa a ja si pôjdem po svojom. V nedeľu ráno som sa rozlúčil s kolegami a vydal som sa na cestu na letisko do Phoenixu, kde som mal rezervované auto. O chvíľu som už fujazdil smer juh. O svojom putovaní za leteckými klenotmi Vám poviem v samostatnom rozprávaní. Myslím, že to stojí za to.

V Tucsone som bol len dva dni, ktoré ubehli neuveriteľne rýchlo a v pondelok večer som sa vrátil späť do Phoenixu, aby som skoro ráno sedel v lietadle do Atlanty. Aj tentoraz bol let plne obsadený a zase sme leteli s B 757. Nechcem ho tu kritizovať, lebo viemže je medzi vami veľa fanúšikov tohto typu. Malým pozitívom boli touch screen umiestnené v kreslách pred nami. Opäť som sledoval scenériu za okienkom. Fascinovali ma hlavne tie presné geometrické tvary polí v Texase.

V Atlante som si to zamieril hneď do gatu. Lietadlo do Zurichu bolo jediné na mojom putovaní, ktoré nebolo plne obsadené a tak som si užíval svoju „dvojku" a celkom dobre som si oddýchol.

Zbytok letu do Prahy a Bratislavy prebiehal v plne obsadených lietadlách, ale vzhľadom na únavu mi to bolo dosť jedno. Prespal som to.

Domov som sa vrátil unavený, ale šťastný, lebo okrem pracovnej časti svojej cesty som bol nadšený aj so svojim súkromným programom. Utrhol som si len málo času, ale stál za to. Celkovo sa mi môj výlet veľmi páčil. Neboli v ňom nijaké rušivé momenty. Uvidel som veci, ktoré som predtým nemal možnosť vidieť a som tomu rád. Život vie byť aj krásny. Rád by som sa do Arizony, ale aj do Virginie vrátil, súkromne a na dlhší čas. Uvidíme.

---

Comments (3)

1. Written by Cherokee, on 06-06-2007 19:01 Dakujem, ale naozaj netreba zavidiet. Netvrdim, ze nebolo dobre, hlavne ta cast o ktorej som este nepisal. O navsteve muzea budem pisat samostatne.

2. Written by Jan Zerer, on 06-06-2007 06:54 Skvely report Cherokee, no nemozem povedat, ze ma zavist nezoziera...

Only registered users can write comments.
Please login or register.

Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved