Nakoniec vysvitlo, ze slecna nie je recepcna, ale concierge a bellgirl zaroven, a ze pokial mame zaujem o nejake aktivity, mozeme sa zlozit na izbe a prist za nou na pokec. Vzhladom na fakt, ze bolo nieco po 14.00, rovno som jej povedal, ze kufre mozu lezat na zemi vedla recepcie, zakial sa pobavime o nejakej vhodnej naplni zvysku dna. Slecna bez zavahania suhlasila, opytala sa, ci si dame nieco na pitie, a ukazala nam vedla recepcie kutik s reklamnymi brozurkami a letakmi o rozmeroch cca 3x3m, narvany do prasknutia. Zena len poznamenala, ze takto si predstavuje propagaciu aktivit v regione pre turistov.
Slecna sa behom chvilky vratila s nejakymi drinkami a zacala so zakladnym prieskumom nasich zaujmov. To bolo okamzite vybavene, kedze zena sa primarne chcela ist jazdit na koni a ja som v lietadle celu cestu pocuval, ako sa tesi na prechadzku na koni v tych krasnych horach naokolo. Slecna zdvihla telefon a zavolala jedneho "providera jazdeckych sluzieb", ale ten uz tak neskoro ziadnu turu nezacinal. Zavolala dalsiu firmu, a odtial potvrdili, ze shuttle pride o 30 minut pred hotel. Slecna bola mierne prekvapena, ze sa nechcem zucastnit niecoho tak uchvatneho, ako je jazdecky vylet po (vskutku nadhernom) okoli. Po mojej argumentacii, ze kone su velke, plasia sa a smrdia, to uz dalej s konmi nepokusala. Potom mi ponukla nejake skutocne adrenalinove experience, ako bungee jump alebo tandemovy zoskok. To som prehlasil za malo adrenalinove, kedze doma skacem z plne funkcnych lietadiel sam. Takisto neuspela s vyletom na quadbikoch a s offroadovanim. Kajakovanie na jazere som odmietol, kedze bol pred nami tyzden kajakovania v Marovo Lagoon. Iskierka nadeje svitla, ked mi slecna potvrdila moznost ist si zastrielat na brokovu strelnicu. Ked sa otocila nazad k stolu s letakom o strelnici, vsimla si vedla letak firmy JAGair a rovno mi ho podala. Pozeram na to, preletiet sa s akrobatickym pilotom v akrobatickom lietadle, paradny zakusok pred zajtrajsim vyletom na Milford Sound. Slecnu pochvalim za skvely napad, ona ihned vola JAGair zistit, ci to stihneme este dnes. Pomaly uz klasicka Queenstown-style odpoved - shuttle odchadza o pol hodinu.
Slecna nam nakoniec pomohla s kuframi na izbu, tam sme sa zlozili a takmer obratom sme zisli dole. Zenu som nalozil na mikrobus a v duchu sa uz tesil na letisko.
Ukazalo sa, ze pilot je len 22-rocny mlady muz. Firma prevadzkuje dve lietadla - nejaky Pitts a Champion 7GCBC. Pitts bol zrovna na maintenance, takze sa mi usiel vylet v Championovi. Hoci je ten Pitts vykonnejsi, predsalen sa mi Champion pacil viac, lebo je to hornoplosnik, a je z neho tym padom lepsi vyhlad ako z dvojplosnika. Podpisal som reverz, bol som pouceny, ze nudzovy vychod je ta sekerka na podlahe pod mojimi nohami, to papierove vrecko je presne na tie ucely, na ktore si myslim, ze je, a isli sme na vec. Zazitok neuveritelny. Velmi sa mi pacilo uz len pocuvat nazivo v sluchadlach radio chatter (ZQN je letisko, i ked malicke, s riadenou a hodne rusnou prevadzkou a dvoma rwy). Pilot sa ma este pre istotu pytal, ci chcem vyhliadku nad mestom alebo akrobaciu nad jazerom. Volba bola jasna... Bol som zvedavy, ako budem znasat skutocne pretazenie. Zo zaciatku pred kazdym manevrom vysvetlil, co sa ide diat, a opytal sa, ci mozeme. Ked som sa ho po vyvrtke opytal, preco ju vybral uz po druhej obratke, ci to je konkstrukcny limit stroja, ze by som rad aj viac, tak pochopil, ze ma docinenia s magorom, ktory si to uziva rovnako ako on, a uz jednotlive manevre nevysvetloval. Len sa po skonceni kazdeho manevru opytal, ci je vsetko v poriadku. Boli vykruty, premety, vyvrtky, sviecky s padom po chvoste, jednoducho nadhera. Zakaznik ma moznost si let o 10 minut predlzit za mierny poplatok, co som samozrejme vyuzil (defaultne je let 15 minut) na velku radost pilota. Pytal som sa ho, preco lieta v JAGair, ci si zbiera hodiny aby mohol na velke lietadlo do aerolinky. Na to sa mi zasmial do sluchadiel, ze to vobec momentalne neplanuje, a v JAGaire lieta, lebo ho bavi akrobacia, a este mu za to platia. Ja som sa tiez tesil, pre zmenu z toho, ze mi nie je zle a totalne som si to uzival. Bol som prekvapeny tym, ze mi pocas celeho letu vobec nebolo zle, ani v naznakoch. Na zaver predviedol pilot kombinaciu viacerych prvkov vyssej pilotaze za sebou, a vtedy som pocitil v zaludku hodne neprijemny pocit. Uvedomil som si, ze zrejme preto sa doteraz po kazdej jednej figure pytal, ci som okej. Asi tri rozne manevre po sebe netrenovanemu cloveku naozaj nerobia dobre. :) Ked som mu povedal, ze po prvy krat som zacitil, ze mam zaludok, a ze to prijemne velmi nebolo, tak mi oznamil, ze prave preto si nechal tu paradu az na zaver, ze mojich 25 minut konci. G zaznamnik po pristati ukazoval +5.5 a -2.8. Bohuzial nemam ani jednu fotku, len raw video z kamery v kokpite, ktora ma snimala pocas letu. Ked sa mi to podari zostrihat (je tam celkom nezazivna pasaz letu zo ZQN nad jazero), hodim sem link na youtube. Zaverecne hodnotenie - kto sa niekedy dostanete do ZQN, nevahajte a [url=http://www.jagair.co.nz/]sup sem[/url].
Druhy den rano sme odlietali do [url=http://maps.google.com/?ie=UTF8&ll=-44.673299,167.924212&spn=0.005623,0.018024&t=h&z=17]MFN (Milford Sound)[/url] so spolocnostou Milford Sound Flightseeing. Program zahrnal transfer na lod v MFN, trip lodou cez cely fjord az k Tasmanovmu moru a nazad do MFN. Rano nas nalozili do mikrobusu, mali sme par zastaviek pri inych hoteloch. Pred jednym z hotelov sme boli svedkami mensieho incidentu, ked sme museli cakat na skupinku (ako som neskor zistil, greckych) dam v najlepsich rokoch. Vodic mal samozrejme nejaky harmonogram a tak stale castejsie pozeral na hodinky. Ked sa damy po 15 minutach cakania zjavili, vodic ich poprosil, aby si uz nezapalovali cigaretu, kedze musime ist a v autobuse sa nefajci. Jedna z dam mu odvrkla, ze ona sa musi aj tak vratit na izbu lebo si volaco zabudla. Nato vodic s ladovym pokojom v hlase dame oznamil, ze ak ihned nenastupia do autobusu, tak ich tam necha a odide, kedze zjavne nedodrzali termin, kedy sa mali dostavit k nastupu, a ma ine hotely, kde ludia kvoli nim cakaju. Zabudliva dama s ostentativnym fukotom nastupila a celu cestu hodne nahlas debatovala s kolegynami v rodnom jazyku. Bolo to snad horsie ako male neposlusne dieta v lietadle na 10-hodinovom lete... Dokonca som zacul zozadu jeden grecky vulgarizmus urceny vyhradne panom. Pri vystupe som dal vodicovi do ruky vizitku s tym, aby mi poslal email v pripade, ze bude potrebovat dosvedcit, ako sa prislusna dama spravala, a zmienil som sa aj o tom, ze ho pani castovala hodne vulgarnymi vyrazmi, mysliac si, ze jej nikto nerozumie. Vodic s usmevom podakoval. Na ZQN sme dostali so zenou do ruky vouchery na let, mali sme zelene. Spanile nymfy nastastie dostali cervene vouchery, t.j. do ineho lietadla na nase velke potesenie.
5.2. ZQN-MFN, Cessna 207, ZK-DEW
Prelet malym lietadlom nad horami a jazerami k fjordu je neskutocny. To naozaj treba zazit. Soferovala velmi mila slecna. Pri debate som z nej vytiahol, ze na rozdiel od chlapika z JAGairu ona chce soferovat velke lietadla a robi si takto hodiny v MS Flightseeing.
Po starte z Queenstownu...
Prelet cez hory zacina.
Ustie Dart River do Lake Wakatipu s letiskom Glenorchy vpravo dole.
Prava zakruta smerom k letisku MFN a fjordu samotnemu.
Priblizenie na MFN je smerom od ustia fjordu na drahu 11,
t.j. z opacnej strany ako sme prileteli
A sme tu
Pohlad z letiska na Mitre Peak
Mam uchylku na technicke vybavenie letiska, ktore je adekvatne letisku zmensene. Toto tu ma oslovilo podobne ako svojho casu hasicske auto postavene na baze LR Defender 130 na letisku na Inishmore:
Spiatocny let zacal uchvatnymi vyhladmi na krajinu
A pokracoval v nich prakticky neustale
Uz zname ustie Dart River. Ten nasyp v strede napravo je
naozaj draha NZGY
(Glenorchy)
"Kolegovia" na NZGY, bohuzial dnes na skakanie nie je cas...
...lebo sa ideme vozit po Dart River:
Po navrate do Queenstownu uzivame pohodovu atmosferu
mestecka
6.2. NZ5406 ZQN-WLG, ATR-72, ZK-MCO
Dalsi den rano sa vraciame do Wellingtonu, kde mame takmer cely den a noc pred odletom do Sydney. Posledny krat vychutnavame pohostinnost letiska v Queenstowne. Z Koru Lounge je vyhlad na plochu, kde sa zjavil tento exoticky krasavec - Convair "upgradnuty" na turbo:
Let opat bez akychkolvek stresov, ziaden security check s vyzuvanim slapiek a odopinanim opaskov pred ramami. Ten Kiwi laidback way of life ma zacina pritahovat cim dalej tym viac. Len ma sokovali reklamy na citylightoch prezentujuce najnovsiu miestnu novinku, hi-speed ISDN internet. To by som uz asi nezvladol.
ZQN po starte. Vpravo v strede to vacsie z dvoch zltych lietadiel je "moj" Champion JAGairu:
Pred pristatim vo WLG. Vlavo Juzny ostrov, vpravo Severny. Vo WLG naozaj hodne fuka a pocas pristavania s nasim ATRom skutocne velmi hadze.
Terminal vo WLG sa hrdi napisom Wild at Heart. To sme este netusili, co o par momentov uvidime na tuto temu v meste:
Po ubytovani v hoteli sme vyrazili do mesta. Recepcna nas varovala, ze prebieha prave nejaky rugbyovy turnaj, ale neprikladali sme tomu ziadnu dolezitost. Ze to s tym turnajom nebude len tak hocijake som zistil, ked sme stretli krdel lienok aj s lovcami hmyzu...
...po nich svorku superhrdinov...
...dokonca par "nevidiacich", ktori sa zacali naramne uchechtavat vzdy, ked ich niekto odfotil...
Moju pozornost na chvilu odlakal miestny heliport...
...a miestne deti a mladez, co skakali do vody takmer hned vedla heliportu.
Turnaj v rugby sa samozrejme prihlasil o slovo takmer ihned, ci uz spidermanmi...
...alebo krdlom homarov aj s kucharom..
Coskoro prislo aj na rugby samotne:
Wellington, rovnako ako cely Novy Zeland nesklamal. Jednoznacne Wild at Heart v tom spravnom zmysle. Skoda, ze je tak daleko...
7.2. NZ741 WLG-SYD, A320-200, ZK-???
Rozlucka s Novym Zelandom pred odletom prebehla v prazdnom Koru International Lounge este za tmy. Nieco drobne pod zub sa naslo, zjavne tam okrem nas bol este aj nejaky personal.
Sedacky boli tie iste co v 767 pri lete z Osaky do
Aucklandu. Na transtasmansky let z Wellingtonu do Sydney su uplne paradne. IFE
bolo opat vyborne, jedinou skvrnou bolo, ze Airshow neslo spustit, purser sa
velmi ospravedlnoval. Posadka tradicne novozelandsky super, takisto catering na
velmi dobrej urovni. Na dovazok bol load v C presne 2 z 8. :)
Vedla nas parkuje 738 Pacific Blue, medzinarodnej dcery/pobocky Virgin Blue na lety po ostrovoch mimo Australie.
Viem si predstavit inzerat v miestnom realitnom platku: Predam dom s paradnym vyhladom na letisko, v cene 300mm objektiv s Nikkor bajonetom:
Odlet je presne nacas. Ako pozdrav na rozlucku nam novozelandania dali vouchery na Express Lane na imigracnu kontrolu po prilete v Sydney. Fakt mili ludia. Po pristati v SYD hodnu chvilu rolujeme.
Oci Europana tu rozhodne maju na co pozerat. Kengury vsetkych moznych tvarov a velkosti na pozadi markodrapov stracajucich sa v rannom opare:
Na tom, ze Cathay Pacific aj JAL posielaju do SYD len widebodies, nie je nic zvlastneho, ale Emirates vyberom equipmentu rozhodne prekvapili:
Singapurci maju tu cest byt prvou mojou 380kou nazivo:
JetStar 330 som tiez videl prvy raz, naviac sa kridlom pokusal zakryt dalsieho krasavca...
...tentoraz z Emiratov. Do kompletnej zbierky vtedy operacnych 380 mi uz chybal len Qantas, ale nech hoci som si isiel oci vyocit, ten sa nekonal. To lietadlo je fakt velke, niekedy je problem ho zmestit aj do kratkeho objektivu...
9.2. DJ217 SYD-BNE B737-800
Na svoj prvy let s Virgin Blue som bol zvedavy. Hlavou sa mi mihali rozne predstavy siahajuce od Ryanairu cez Wizzair az po short haul domestic Delty. Celkovy koncept zvonku pripominal Ryanair, lietadlo v strakatych farbach s obrovskym telefonnym cislom a webovou adresou na trupe. Velmi ma pobavili hlasenia pocas cakania na nastup (meskali sme nakoniec 20 minut). Tak som sa konecne dozvedel, ako sa po anglicky spravne povie "vas let meska": "Flight DJ217 has an update to its departure time...", jednoducho nadhera. Vnutri to uz skor vyzeralo na Virgin Atlantic. Kazda jedna sedacka vybavena LCD a ovladacom, to v Europe u lowcostov zvykom nebyva. Takisto potahy neboli textilne, ale nejake kozene ci kozenkove. Az za letu som zistil, ze gratis je len Airshow, filmy a pod. si treba zaplatit kreditkou (citacka je zabudovana do ovladaca).
Let celkovo prijemny, trval ani nie hodku a pol. V Brisbane sme pobehali co sa dalo, mesto tiez zaposobilo pozitivnym dojmom. Hodne zelene, pekna botanicka zahrada. Verejna doprava katamaranom ma velmi oslovila. V duchu som sa uz ale nevedel dockat pre mna hlavneho bodu celeho vyletu - Salamunovych ostrovov.
10.2. IE713 BNE-HIR, B737-800 (Air Vanuatu) Po prechode colnou a pasovou kontrolou v sterilnej zone sa mi podarilo v zmenarni ukoristit zopar bankoviek salamunskych dolarov, boli to posledne, co mali. Absolutne som netusil, aku realnu hodnotu tie bankovky budu mat na mieste.
Po prichode ku gate som neveril vlastnym ociam - linku 713 Solomon Airlines operuje fungl novy 738 Air Vanuatu, ktory sme videli na ploche po prilete do Aucklandu. V tolke stastie som nedufal ani v najodvaznejsich snoch.
Lietadlo zvnutra este vonalo novotou. IFE predstavovali sklapacie monitory nad hlavami cestujucich, na ktorych po cely cas bezalo Flightinfo. To mi vobec neprekazalo, neustale som si listoval [i]Vitezstvi v Pacifiku[/i] od Hubacka a rozmyslal o tom, ako asi Henderson Field vyzera skoro 65 rokov po vojne.
Z okienka bolo vidno Velku utesovu barieru.
Pred priletom sme sa vnorili do mrakov, a uz som sa zacinal bat, ze Guadalcanal zo vzduchu neuvidim.
Nahle sa mraky rozostupili, a pod nami sa ukazala zem. Zistil som, ze letime z juhu na sever kusok zapadne od letiska HIR. Stihol som cvaknut Twin Ottera Solomon Airlines nad rozvodnenymi riekami. Posledne tri tyzdne na Guadalcanale takmer suvisle prsalo, hlavne na zapadnej strane ostrova to sposobilo velke zaplavy, niektore dediny boli este stale odrezane. Rieky so sebou z hor niesli nanosy bahna a strhali mosty. Na moju velku radost smer robili okruh nad severnym pobrezim ostrova, kde bolo krasne vidno hranicu oblacnosti a pod nou severnu stranu ostrova aj s bahnom v ustiach riek, a potom sme pristavali na drahu 06.
Vybezok do mora sa vola Point Cruz, a okolo je defacto centrum Honiary. Pekne vidno zabahnenu Lunga River. Vec s bielym okruhlym murovanym plotom na pahorku vlavo v strede je US Memorial.
Meandre Matanikau River pocas finale na drahu 06 v HIR:
Terminal s terasou tesne pred touchdownom, po ceste cez pol sveta sme konecne na Guadalcanale:
Fotogenicka exotika, ktora onedhlo odlietala. Pushback nepouzivaju, a ked sa fesak z Fiji otocil a zacal taxovat smerom na drahu, tak vyfukove plyny z jeho motorov vyrazili dokoran dvere na priletovej hale, kde sme stali v rade na imigraciu. Moja zena sa nastastie dveri hned chopila a drzala ich vlastnym telom voci neviemkolkym kN 2 prudovych motorov az kym fesak z Fiji neodroloval mimo dosah, paradny zazitok a paradny smrad v hale :)
"Nas" Spirit of Vanuatu pripravuju na odlet:
Terminal postavili v 90. rokoch zo zahranicnej pomoci (ako som si neskor vsimol na Saipane ci Tiniane, Japonci v Pacifiku hodne stedro sponzorouju projekty na vystavbu infrastruktury, okrem terminalu prispeli na rekonstrukciu drahy v roku 2005).
Rekonstrukcia a zahrancina rozvojova pomoc sa domaceho terminalu rozhodne nedotkli. Uz len samotny transfer z medzinarodneho priletu je zazitok, par 100 metrov peso s vlastnou batozinou v rukach po "ceste", ktora vyzera presne ako "parkovisko" pred vnutrostatnym terminalom:
Domaci velmi casto cestuju s prenosnymi chladiacimi boxami a kartonovymi krabicami:
9.2. IE844 HIR-EGM DHC8
Podla rezervacie mame letiet Dashom o 14:20. Na check-ine zriadenci vykrikuju rozne zaujimavo znejuce destinacie ako Ramata ci Gatokae, ale ani jedna z nich sa nepodoba na Seghe. Postupne sa "odbavovacia hala" uplne vyprazdni. Zostane len 7 ludi - americky zubar s kamaratom, ktory sa v NASA venuje vyskumu vyroby elektriny z rias, jeden domorodec s prenosnou chladnickou, australsky par na svadobnej ceste, a my dvaja so zenou. Nervozita pomaly stupa. Po neuveritelne dlhych 15 minutach konecne zacne vykrikovat zriadenec "sigi-sigi-sigi", odvazia nam batozinu, ktoru vzapati podaju rucne "do triedicky" cez okienko do miestnosti vedla. Potom odvazia nas, a kazu nam este si sadnut. Do ruky som dostal ruzovy papierik pripominajuci utrzok od satnarky v Dome Kultury v Povazskej Bystrici v roku 1984, akurat je na nom napisane IE 4844, comu sa pomerne hodne cudujem. Po dalsej stvrthodine pride zriadenec zo zadnej miestnosti, pozrie na nas a opat zacne vykrikovat ako sprievodca na zeleznici "sigi-sigi-sigi, olabooot". Okamzite vyskocime a nasledujeme ho. Na moje neuveritelne prekvapenie nas vedie napravo k Islanderu namiesto vlavo k stojacemu Dashu.
V duchu uvazujem, ze to bude zrejme tym, ze kvoli 7 ludom sa neoplati hnat Dash na 250km trasu, a tak zmenili stroj z Dashu na Islander. Len mi nie je jasne, preco zmenili aj cislo letu z 844 na 4844. Po starte vsak velmi rychlo na podobne nedolezite detaily zabudnem a kocham sa vyhladom.
Zosuvy pody a rozliate rieky urobili na zapade Guadalcanalu svoje:
Pocas letu vidime neuveritelne mnozstvo ostrovov a ostrovcekov, na niektorych z nich pestuju monokulturne kokosove palmy:
Po celych Salamunovych ostrovoch je rozosiate mnozstvo travnatych "letisk". Drviva vacsina z nich je pozostatkom po Druhej svetovej vojne. Toto konkretne je Yandina Airport (XYA/AGGY).
Dalsie koralove ostrovy a ostrovceky:
Po zhruba hodinke letu preletime nizku oblacnost nad ostrovom Vangunu a zjavi sa pred nami "letisko" Seghe, ciel nasej cesty a posledny kontakt s 21. storocim na nieco vyse tyzdna.
Po vystupeni z lietadla si uvedomim trpku skutocnost - nie je ani teoreticky mozne do Islanderu narvat batozinu siedmych ludi. Spytavo hladim na chlapika v modrom tricku Solomon Airlines. Kde mame batozinu?
Chlapik vyceri zuby do nadherneho, od betelu cerveneho usmevu, a ukaze na najblizsiu chatrc so slovami "in terminal building":
Pekne podakujem a odoberiem sa do "terminal building". Nase kufre su skutocne tam. Vrta mi hlavou, ako je to mozne. Muselo ich priniest nejake lietadlo, ktore letelo pred nami, alebo rychlejsie ako my. Vychadza mi z toho jedine ten Dash, ktory stal na ploche v HIR, ked sme odlietali. Ten lieta pravidelny island-hopper, z Honiary (HIR) do Seghe (EGM), odtial cez Mundu (MUA) do Giza (GZO) a odtial priamo do HIR. Cize sme pravdepodobne neboli "iba 7" pasazieri, co chceli ist do EGM, ale skor "ti 7, ktori sa uz nezmestili" do Dashu na linke IE844, do ktorej nalozili nase kufre, a nas poslali Islanderom ako IE4844. Ako skusenost rozhodne zaujimave. Pri terminali nas uz ocakaval personal z rezervovaneho "rezortu", ktory nas odprevadil na miestne "parkovisko", nalozil aj s batozinou do zaparkovaneho transportu...
...a vyrazili sme v ustrety nasmu dobrodruzstvu. Ze to dobrodruzstvo nebude z tych kazdodennych sme pochopili pri pohlade na okolie pocas transferu clnom na Uepi, kde mal zacat nas kajakovy vylet po Marovo Lagoon:
 Comments (1) |
| 1. ... Written by Peter Marianic, on 03-04-2010 08:57 že akože že pop..i!!! čítanie...ospravedlňujem sa no slušný výraz by asi nevystihol ten pocit  |
 |
Only registered users can write comments.
Please login or register.
Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved