Ešte v roku 2007 mi bolo oznámené, že na začiatku februára 2008 sa budem musieť zúčastniť nejakých pracovných stretnutí v Austine v štáte Texas. Nikdy predtým som tam nebol, ponad Texas som len štyri krát letel na svojich potulkách po USA. Samozrejme, že som si začal hneď na internete zisťovať nejaké fakty a hlavne som sa pokúšal nájsť nejaké letecké múzea, alebo iné zaujímave miesta spojené s letectvom. Nebudem Vás napínať, v samotnom Austine a jeho blízkom okolí som nič nenašiel. V tom istom čase som tiež poprosil jedného agenta, aby mi pomohol nájsť vhodné a čo najjednoduchejšie spojenie. Hoci je Austin hlavným mestom Texasu, tak priame spojenie s Európou nemá. Dostanete sa do Dallasu, či Houstonu, ale nie do Austinu. Pretože som tak trochu konzervatívny, tak som si vybral spojenie Viedeň - Atlanta - Austin a tou istou trasou späť. Hoci je Atlanta najväčším letiskom na svete, čo do počtu cestujúcich, mne vyhovuje, poznám ho veľmi dobre a je to pre mňa akási záruka kvality, lebo už dokážem predpokladať,čo od neho môžem očakávať. Navyše sa mi páčilo, že na tej dlhej ceste budem mať len jeden prestup.

V prvý februárový deň tohto roku som sa vydal svojím autom do Viedne na letisko. To, že neexistujú hraničné kontroly sa mi veľmi páči a cesta z môjho domu do Schwechatu mi pri dodržiavaní predpisov trvá 35-40 minút. To je naozaj bomba. Tam som sa rozlúčil s dcérou a manželkou a šiel som na check-in. Jediný nedostatok odletu z Viedne pre mňa je personál vykonávajúci pohovor. Podľa mňa sú to absolútne nesamostatne mysliace osoby, ktorých naučili zopár viet, ale nie myslieť. Keď som už odvetil na všetky otázky spojené s mojou batožinou, myslel som si, že mám vyhrané, ale práve vtedy prišli tie pravé perly.

Ona: „ Môžem vidieť Vaše ID ?"

Ja: ?Držíte ho v ruke." A ukazujem na môj pas v jej ruke

Ona: „Mám na mysli nejaký iný preukaz s fotografiou."

Ja: „Nemám iný preukaz s fotografiou."

Ona: „Vy nemáte vodičský preukaz ?"

Ja: „Mám, ale nie so sebou, nebudem ho potrebovať."

Ona: „Ako ste prišli na letisko?"

Ja: „ Vlastným autom a manželka ho odviezla domov aj s mojim vodičákom."

Ona: „ Môžem vidieť doklady od auta?"

Ja: „ Nemôžete, má ich moja manželka a neviem ako to súvisí s mojou leteckou cestou do USA."

Mladá pani v tomto momente veľmi zneistela, nevedela čo ďalej a asi po dvoch minútach pozerania do notebooku sa vybrala hľadať pomoc u svojho nadriadeného. Bol zaneprázdnený a tak som sa ďalej trápil sám s tou milou pani. Bol som poučený, že nabíjateľné batérie do notebooku a fotoaparátu ohrozujú civilné letectvo, ale keď ich vyberiem a zavriem do priesvitného vrecúška, tak sa nič nemôže stať. To som už ja nevydržal a sám som poprosil jej nadriadeného o pomoc. Tá pani bola totiž príkladom toho, že iniciatívny blb je horší ako triedny nepriateľ. Zopakovali sme si otázky o mojej batožine, dostal som nálepku na pas a šiel som ďalej. Všetko prebiehalo ako malo a na palube inak plne obsadeného Boeingu 767-300ER som sedel na čas. Potom sa však dlhšie nedialo nič, až nám kapitán oznámil, že na palube bola osoba, ktorá sa na poslednú chviľu dozvedela o mimoriadnej situácii v rodine. Tá osoba opustila palubu lietadla a tak sa musí vyhľadať jej batožina. To zabralo pomerne dosť času - asi 50 minút, čo pre mňa nebola najlepšia správa, nakoľko som mal v Atlante pôvodne čas na prestup presne 100 minút. Navyše nad oceánom bolo dosť zlé počasie. Let sám o sebe bol bez problémov. Leteli sme nad južným Grónskom a práve v tom istom čase nám podávali jedno z občerstvení.  Na moje milé prekvapenie bola medzi nimi aj minerálna voda Rajec. Celkom milé. Let z Viedne do Atlanty trvá 11 hodín a 25 minút. Pomerne dlhá doba i keď v porovnaní s non-stop letom môjho kolegu z Los Aneles do Singapúru, ktorý trvá skoro osemnásť hodín je to skoro nič. Oni to lietajú na 340-tej imitácii od Airbusu.  Nám počas letu dva krát podávajú jedlo, raz zmrzlinu, niekoľkokrát pitie, pozriem tri filmy, popracujem, alebo si pospím. Ale neviem si predstaviť ako to robia tí chlapi úplne vpredu. KLM používa na tieto dlhé lety troj člennú posádku, ale Delta ich lieta vo dvojici. Povedal by som, že takéto lety musi byť psychicky asi dosť náročné.

Do Atlanty sme naozaj prileteli s veľkým meškaním a kým sme dorolovali ku gatu a začali vystupovať čas plynul ďalej. Keď som opustil lietadlo, mal som do odletu môjho spoja 40 minút a keďže gate sa zatvára obyčajne 10 minút pred odletom, vravím si: „No way to make it". Ale povedal som si, že to aspoň skúsim. Hviezdy sa natočili správne a tak som pomerne rýchlo a hlavne bez zbytočných otázok prešiel cez imigračný úrad, vyzdvihol som si kufor, prešiel s ním cez colnicu, znovu som ho zacheckoval a sám som prešiel cez bezpečnostnú kontrolu. Vtedy som zbehol do podzemia , počkal na vláčik a presunul sa z terminálu E do terminálu A. Do svojho gatu som dobehol 9 minút pred odletom a už tam neboli ani cestujúci a ani pani, ktorá to tam vybavuje. O chvíľku prišla od lietadla a ja som sa snažil ju presvedčiť, aby ma ešte dostala na palubu. Mal som šťastie. Ako zázrakom tam bolo posledné voľné miesto, lebo ktosi neprišiel. Moje miesto to nebolo, tam už sedela jedna pani. Leteli sme s MD-88 a ja som sedel v predposlednej rade, kde bolo „príjemne hlučne". V lietadle som si uvedomil, že je fajn byť na palube, ale tiež ma napadlo, že asi to bude pre krátkosť času bez batožiny. Tak sa aj stalo. Po dva a pol hodinách letu som vystúpil v Austine a tam sa nejaký zúfalec snažil vysloviť moje meno s tým, že mám kontaktovať reklmáciu batožín. Fajn, dal som im adresu hotela, dostal som od nich balíček s hygienickými potrebami a tričkom a šiel som na uško. Na recepcii som im oznámil, že môj kufor privezú o niekoľko hodín neskôr a že si neprajem, aby ma budili.

Austin - hlavné mesto štátu Texas obýva asi 750 tisíc ľudí, ale nikde to nie je vidieť. V centre, kde bol aj môj hotel je rušno vlastne len na jednej ulici - na Šiestej ulici a trošku aj na Congress Street.

Austin je neoficiálne nazývaný aj ako hlavné mesto živej hudby.V tomto meste vystupujú všetci, čo niečo vo svete hudby znamenajú. Býva tam Willie Nelson - country star, ale aj do svojej smrti Stevie Ray Vaughn - gitarový bluesový virtuóz. Ten však našiel svoju smrť v troskách vrtuľníka po koncerte s Ericom Claptonom v roku 1990. Tak svet prišiel o jedného z top gitaristov sveta.

Na Šiestej ulici to aj tak vyzeralo. Čo dom, to iný bar so živou hudbou. Väčšinou tam hrajú blues, rock, country. Mojim obľúbeným sa stal Pete´s Piano Bar, kde dvaja pianisti sediac proti sebe hrali v kuse asi 4 hodiny. Cez deň bolo na ulici veľké množstvo bezdomovcov, ale boli celkom milí a priateľskí. Taktiež ich brzdilo obrovské množstvo policajtov, ktorí boli všade.

V tom čase totiž v meste vrcholil Mardi Grass - miestna obdoba karnevalu. Všetci chodili s akýmisi korálkami na krku a pointa bola v tom, že keď ich zavesíte počas pochodu na krk žene, mala by Vám ukázať prsia. Náhodou som si všimol, že to funguje.

Čo sa týka samotného mesta, tak tam stojí za zmienku návšteva Kapitolu. Dôstojná budova z vonku, ale aj z vnútra. Aj v noci bola majestátna.

Celkom pekný bol aj katolícky kostol - arcidiecéza. V meste je aj obrovská univerzita, kde je vyše 50 tisíc študentov.

Moje pracovné povinnosti ma zamestnávali od rána až do večera a tak môj čas uletel ako voda. Posledný večer po slávnostnej večeri sme sa ešte šli odreagovať do Pítovho piano baru. Opäť skvelá muzička. Do postele som sa ani nijako neponáhľal, lebo na druhý deň ma čakalo presúvanie sa po tej istej trase domov. Letisko v Austine nie je v porovnaní s tými známymi nijako veľké.

Má asi 17-18 gateov a každý má aj svoj nástupný most. Viac menej tam lietajú len menšie lietadlá: feedre do veľkých hubov.

Najčastejšie tam uvidíte letecké spoločnosti Continental, Southwest, American a obcas Deltu, Aeromexico. Moje lietadlo priletelo so 40 minútovym meškaním a kapitán aj oznámil príčinu. Vzhľadom na tornádo, ktoré sa presúvalo cez južnú časť východneho pobrežia bol dosť veľký zmätok na letiskách a naše lietadlo malo pri odlete v Atlante poradie na štart 40 ! Áno mám na mysli štyridsať! Tomu vravím prevádzka, keď vezmeme ešte do úvahy, že tam je päť dráh. Tentokrát sme leteli s CRJ-700 a opäť bolo plne obsadené lietadlo. Na letisku som si všimol terminál určený pre General Aviation. Tam Vám boli nádherné stroje. Od malých jednomotorákov až po Boeing 737. Pre mňa najväčšie prekvapením boli dve L-39 Albatros s veľkými ruskými hviezdami, ale pravdepodobne s civilnou US registračkou. Bohužiaľ všetko toto som mal proti slnku, takže žiadne foto, i keď aparát bol pripravený. Odštartovali sme bez zdržiavania. Tentokrát sme však mali silný vietor od chrbta a tak sme meškanie skoro stiahli. Pristávali sme na tej najnovšej dráhe. Na letisku, v termináli E, odkiaľ vybavujú medzinárodné odlety sa robia drobné stavebné úpravy. Opäť tam odlietal jeden DC-10 do Iraku s vojakmi. Mám dosť zmiešané pocity, keď tam tak vidím tých mladých mužov a ženy. Mnohí sa už domov nikdy nedostanú. Tentokrát boli medzi nimi aj piloti vrtuľníkov. Spoznal som ich podľa leteckej kombinezy s kridielkami a našívkami na rukávoch. Do svojho  lietadla som prišiel medzi poslednými a hneď mi udrelo do očí, že lietadlo je akési prazdne. Celkovo nás tam bolo na celý Boeing 767-300ER 69 pasažierov. To ma veľmi potešilo, lebo hneď som si obsadil jednu trojku a po štarte lietadla som zaľahol, prikryl sa a prebudil som sa za Amsterdamom, keď roznášali raňajky. Mali sme silný tail wind a do Viedne sme prileteli o 45 minút skôr. Proste pohoda. Ekonómovia firmy sa možno netešia tomu obsadeniu, ale ja také lety milujem. Vládne na nich úplne iná atmosféra. Minulý rok , tiež na lete do Viedne nám kapitán neposkytol informácie o lete cez rádio, ale prišiel osobne. Pohoďák.

Táto cesta nemala pre mňa ako fanúšika letectva  nejaký vynímočný charakter. Verím však, že takou bude moja budúca cesta v máji do Arizony. Ak to len trochu pôjde budem sa snažiť si utrhnúť aj nejaký čas pre seba, lebo Arizona je raj pre milovníkov letectva a lietadiel. Bol som tam minulý rok a bol som nadšený, ale na tento rok mám opäť veľkolepé plány. Ak sem ešte budete chodiť, tak sa možno dočítate viac.

---

Comments (5)

2. Written by Jan Zerer, on 13-02-2008 00:33 Pjekne pjekne...  Len skoda ze nebolo viacej fotiek z letu, letisiek, atd... to jest moje...   No a to s tou pani na check-ine si ma fakt dostal...     Ja mam jeden rozpisany trip report z mojej cesty do D.C. v januari, tak snad si onedlho najdem aj cas ho dokoncit...

Only registered users can write comments.
Please login or register.

Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved