Rád by som sa s Vami podelil o pár zážitkov, spojených s mojou tohtoročnou dovolenkou v Bulharsku. Pravidelné linky do Bulharska prevádzkujú z našich končín len SkyEurope a Austrian, preto sme si ešte v máji na let do Burgasu zabookovali NE1810 14. augusta 2007 a na let naspäť NE1811 o dva týždne neskôr, v utorok 28. augusta.

Prišli sme na check in presne dve hodiny pred odletom a navyše mali SkyEurope aj nejaké iné odlety, takže sme si zo 15 minút veru počkali. A prišlo nedorozumenie. Pri rezervácii letu sme totiž využili aj možnosť bookovania konkrétneho sedadla, čo stojí v prípade miest pri okne bratu 200 korún za sedadlo za jednu cestu. Na webe SkyEurope bol však neaktuálny nákres pôdorysu lietadla - lietajú už len s NG-čkami, no na nákrese je stará 737-300-vka. Na prvý pohľad v tom nie je žiaden rozdiel, ale ak si zaplatíte za miesto za núdzovým východom a potom zistíte, že sedíte pred ním, možno vám to trochu pohne žlčou. Najmä, ak trčíte približne dva metre do výšky ako ja. Slečna na checkine bola aspoň tak milá, že po tom, ako si vypočula pár mojich menej prívetivých slov na adresu správcu rezervačného systému SkyEurope, presadila (hoci naozaj nemusela) niekoho iného zo sedadla vedľa emergency exitu a mňa s polovičkou nabookovala do tejto krátkej rady. Nebolo to úplne to čo som si prial (a za čo som si vlastne pôvodne zaplatil), no mohol som si dať aspoň nohy šikmo dopredu, a tak sa našťastie cestovalo celkom príjemne. Ešte raz touto cestou ďakujem, milá checkinová slečna!

Na aprone stál Airbus A320 s nápisom Air Slovakia na chartrovom lete GM2072 na Rodos. Imatrikuláciu som si nevšimol, tak snáď SU-LBI; ak sa mýlim, opravte ma. Naľavo stál RegionalJet spoločnosti Lufthansa z/do Mníchova a priamo pred oknami reštaurácie Boeing 737-700 OM-NGE, s ktorým sme neskôr leteli. Prechod pasovou a bezpečnostnou kontrolou bol rýchly a zrazu sme sa ocitli v preplnenom odletovom lounge. Časť ľudí zjavne nasr...dená, časť otupená, vreštiace deti - proste cestovateľská idylka. Ani som sa im veľmi nedivil, väčšina z nich boli zrejme čakajúci na meškajúci let do Monastiru, ktorý mal plánovaný odlet 9:10 a vtedy už bolo zhruba pol jednej.

Zakrátko nám otvorili gejt a pešo sme sa presunuli k oproti stojacemu OM-NGE. Po obvyklých procedúrach prišiel startup a po chvíli taxiing k prahu RWY 04. Na tú mám šťastie - naposledy som vzlietal z nejakej inej tuším ešte za 'socíku' v blahej pamäti Tu-134 na linke ČSA Bratislava-Praha. Cez okienko som videl sadať niečo malé na RWY 31, no zrejme to stopli pred križovaním s našou vzletovou, lebo po chvíli zaznel rev našich motorov, nasledovaný mojou obľúbenou sekvenciou: takeoff thrust - v1 - rotate - mäkký vzlet. Takmer celú cestu sme mali na dohľad Dunaj, tak som tipoval, kde už tak môžeme byť. Kapitán Kaličiak sa prihovoril až nad Rumunskom a to už sme boli vo FL390, takže na pozeranie bola už len tradičná slnkom zaliata 'šľahačka' cez námrazou pokryté okno.

 

Letušky sa činili s rozvážaním plateného občerstvenia,  my sme si nedali nič, akurát sme sa rozhodli, že si cestou naspäť musíme kúpiť ten plastikový model SkyEuropeáckeho Boeingu. Zhruba pri rumunsko-bulharských hraniciach sme zaregistrovali zahájenie zostupu a po jednej a štvrť hodine od vzletu som zazrel vpredu more a onedlho vpravo dráhu letiska Burgas, temer rovnobežnú s morským brehom. Klesanie bolo trošku s natriasaním, ale úprimne, mojej polovičke a mne sa práve tieto, pre pozemnú dopravu neobyčajné pocity, páčia na lietaní hádam najviac. Pri priblížení sme točili na dvakrát po približne 30°, čo by naznačovalo STAR SUNIB 1F. Sadli sme pohodlne na dráhu 22 a po dobrzdení sme to stočili k terminálu.

Po vystúpení z lietadla naša posádka opäť nahadzovala motor 1. Ktovie, možno mali podozrenie na zachyteného vtáka, ktorými sa to okolo burgaského letiska len tak hemží - upozorňujú na to stále aj v miestnom ATISe. Potom to už bola klasika - na bulharské pomery bleskurýchla pasová kontrola a zhruba 15 minút čakania na batožinu. A už len nájsť taxikára s čo najmenej zlodejskými cenami, ktorý by nás odviezol tých asi 15 kilometrov do hotela v mestečku Pomorie. Nakoniec nás tam zobral jeden s Fabiou combi SDI za 25 leva, čo je cca 450 korún...

    Keďže polihovanie na pláži nie je príliš zábavné a jazda na banáne je predsa len pre mladších, treba si aj od takéhoto "oddychu" oddýchnuť. Po týždni od nášho príletu sme sa rozhodli, že sa pôjdeme pozrieť, ako vyzerá taký prílet a odlet linky SkyEurope, ktorou sme sa tam dostali a ktorou sme mali už o pár dní letieť, zvonku. Z ATISu sme sa dozvedeli, že dráha v používaní je 04, takže si musíme vybrať, kde sa vyberieme spotovať - buď nám budú stroje pred nosom vzlietať, alebo ponad hlavy pristávať. V Burgase nemajú vyhliadkový kopec ako napríklad v Mníchove či plošinu ako trebárs v Košiciach, preto sme sa vybrali na druhú stranu letištného oplotenia, zhruba oproti terminálu. Vedeli sme ale, že to nie je na pešiu prechádzku. Z Pomoria sa na letisko dá pomerne pohodlne dostať autobusom, no ten stojí iba pri odbočke k terminálu, a to by znamenalo niekoľko kilometrov prechádzky na miesto fotenia v 35-stupňovej horúčave a potom prejsť vysušený tú istú vzdialenosť naspäť. Nič moc. Preto sme sa plesli po peňaženke a prenajali sme si auto. VW Polo SDI, rok výroby 2001, našťastie s klimatizáciou, za 51 EUR na 24 hodín bez obmedzenia najazdených kilometrov, no nezober to. Málokedy som spotoval drahšie :-). Obišli sme letisko smerom na Kableškovo, po aeroklube odbočka doprava, potom cca 1 a pol km po poľnej ceste a boli sme tam.

Vo vzduchu bolo celkom husto, v priebehu hodiny sadal a vzlietal B737 OM-NGB SkyEurope, B757 D-ABOJ od Condor/Thomas Cook, A320 spoločnosti MyTravel, Tu-154 RA-85697 z ruskej nízkonákladovky S7, 737-300 LZ-BOO Bulgaria Air a nejaké bulharské charterové Airbusy, no zlatý klinec prišiel v podobe priblíženia An-124 RA-82079 spoločnosti Volga Dnepr ponad more vo výške snáď 600 ft v kurze kolmo na dráhu, nasledovala 90° zostupná zákruta, po ktorej ukončení nasledovalo už len finále, a to naozaj veľmi krátke. Paráda! Maximálna vzletová hmotnosť 405 ton v rukách ruského pilota sadla na dráhu 04 poslušne a krotko ako Čmelák z našich agroletísk.

    Pobavil nás jeden ilustračne balkánsky deň. Dosť skoro ráno v sobotu 25. 8. sme si po zobudení pustili na hoteli rádio a začuli sme burgaských riadiacich komunikovať postupne s dvomi Relaxmi (volací znak SkyEurope). Jeden z pilotov sa počas priblíženia pýtal riadiaceho, že keď pred sebou vidí tú chemickú fabriku, či by sa jej nemal vyhnúť. Riadiaci sa na bulharské pomery neskutočnou rýchlosťou a priamo vyjadril, že to teda áno. Chalani sadli a stojac na aprone prehodili medzi sebou pár viet po slovensky na frekvencii tamojšej veže :-). Ešte viac nás potom prekvapilo, keď sme sa (mimochodom veľmi drsným spôsobom - miestnym trolejbusom - uff, never more) dopravili v Burgase do jedného z dvoch miestnych obchodov Billa a tam nad poslednou pokladňou visela nafukovacia hračka v tvare boeingu B737 so známym markingom. Predstavte si, že ste pomaly na konci Európy, no a potom na jeho konci zazriete nafukovací boeing Sky Europe. Niekedy dokáže globalizácia potešiť. Po zaplatení pri pokladni nás miestna ochrankárka požiadala o otvorenie ruksaku. Divil som sa: to tam nemajú kamery (ako je bežné aj u nás) aby otravovali len toho, kto bol videný niečo si niekam podozrivo pchať? Čojaviem, máme svoje roky a snáď nevyzeráme ako socky, tak neviem. Nikdy sa nám to dosiaľ nestalo; tentoraz sa nám proste predviedol v plnej kráse Balkán, nejakou bizarnou cestou prirastený do EU...

    V deň nášho odletu, 28. augusta sme sa po nedopustiteľnom dopoludňajšom kúpaní a pobalení vecí pomocou autobusu a iných vyšších mocí presunuli na burgaské letisko. Mojím omylom sme tam dorazili takmer hodinu pred otvorením nášho checkinu, "odmenou" mi bolo trištvrtehodinové doopaľovanie šišky na popoludňajšom slnku pri našej batožine na vozíku. Vnútri bolo totiž takpovediac prečekinované českými a holandskými turistami, nebolo jednoducho ani kde stáť, nieže ešte sedieť. Na letisku pribudol od minulého roku stánok s junkfoodom značky McDonalds, jeho vzhľad bol však v zjavnej nepriamej úmere k jeho cenám. Za dva dablčízy, čízburger, mekčiken a dva stredné (a stredne riedke) nápoje tam moja polovička pustila nezanedbateľných 10 EUR, pritom predaj prebiehal z niečoho, čo pripomínalo maringotku a sedelo sa výlučne vonku na stoličkách, v prípade nedostatku miesta na drevených okrajoch kvetináčov.

Na checkine nastal podobný problém, ako pri odlete z Bratislavy. S tým rozdielom, že bulharská slečna pochopiteľne nejavila nijaký stupeň porozumenia s mojim zaplateným výberom konkrétnych (a konkrétne nesprávne označených) sedadiel a týmto jej žiadny pozdrav neposielam. Čakalo ma sedenie na 11A poskladaný ako haring v plechovke. Zaujímavé bolo množstvo Rakúšanov na našom lete; pritom v tom istom čase letel aj DHC-8-400 spoločnosti Austrian Arrows do Viedne. Čas po checkine do otvorenia gejtu sme zabíjali potulovaním sa po letisku. Minulý rok ešte prístupná výstavka starých vyradených eroplánov zo sovietskej éry je už bohužiaľ oplotená bez možnosti vstupu. Po pasovej a bezpečnostnej kontrole sa dá sedieť na veľkej vyhliadkovej terase, alebo nakúpiť si pár hrozne potrebných vecí v "Travel Value & Duty Free" shope. Pre nešťastníkov, ktorí na tom slnku vysmädli  je tu bufáč, kde pollitrové bulharské pivo Šumensko stojí 6,90 leva (cca 120 korún, približne 6-násobok bežnej ceny v bare na pláži).

 

Po otvorení gejtu (úmyselne nepíšem GATE, znelo by to asi dosť lascívne) sme sa autobusom premiestnili k OM-NGF, ktorý pristál načas na dráhu 04. Z nej sme aj vzlietali a let prebiehal pod šéfovaním kapitána Stacha pokojne.

Náš úmysel kúpiť si model SkyEuropeáckeho Boeingu sa rozplynul po stewardovom ozname, že sa vypredali počas letu tam. Pristátie na bratislavskú dráhu 31 nebolo z najmäkších, možno bol nejaký crosswind.

S výnimkou nedoriešeného systému rezervácie konkrétnych miest v lietadle sme boli so službami Sky Europe spokojní a radi poletíme aj nabudúce.