Do Ruska cestujem už od roku 1998, ale verte, alebo nie, ešte som nikdy nenavštívil múzeum v Monino. Centraľnyj Musej Vojenno-vozdušnych sil Rossiji, ako sa to v originále volá sa nachádza v Podmoskovskej oblasti, približne 36 km od Moskvy. Začal som teda uvažovať nad tým kedy a ako by som sa tam mohol dostať. Do úvahy pripadala jedna nedeľa na konci septembra roku 2006.
V sobotu som sa mal vrátiť do Moskvy z juhu Ruska, zo Soči takže nepripadala do úvahy. Malo to však malý háčik. Podľa internetovej stránky je v nedeľu voľný deň. Tak som si zašiel na jedno ruské fórum pre priaznivcov letectva a začal som zisťovať, či sa tam dá poobzerať aj v nedeľu. Podľa viacerých účastníkov to nemal byť veľký problém. Jeden nadšenec mi dokonca dohodil svojho kamoša, s ktorým som tam mal ísť. Som zvyknutý chodiť všade sám, ale slovo dalo slovo a s mladíkom menom Pavel sme sa stretli o 8:00 ráno uprostred stanice metra Izmajlovskaja. Vyšli sme na ulicu a počkali na autobus 322. Asi po 15 minútach sme vyrazili a strávili sme v autobuse približne 50-60 minút. Zastávka sa volá Vojenská akadémia J.A.Gagarina.
Prešli sme okolo kontroly a vydali sa po krásnej aleji k nášmu cieľu.
Pavel je veľmi tichý chalaň a mlčal viac ako bolo treba. Ja som bol od vzrušenia celý bez seba a nevedel som sa dočkať kedy už budeme tam. Počasie nebolo najlepšie. Veľmi nízke a tmavé mraky neveštili nič dobré a určite neboli vhodné na fotografovanie. Ale čo už, nemôžete mať všetko. Po asi 20-30 minútach chôdze sme konečne došli do areálu. Tam som už nevydržal a bežal som k plotu. Za ním bol raj. Hneď za vrátami vpravo stál Tupolev TU-4
A zľava bol obrovitánsky vrtuľník MI-12. Jeho rozmery ma teda prekvapili.
Brána bola zamknutá a nikde ani živej duše. Hovorím Pavlovi, neboj mi niekoho nájdeme. A keď ho už nájdeme, tak také nebýva, aby som ho ja neskôr neuhovoril. Prešli sme k zadnej bráne, kde stáli dopravné lietadlá.
Vpravo od zadnej brány stál ON – môjho srdca šampión. TU-144. Vyzeral hrozne, ako skoro všetky lietadlá, ale bol tam.
Čo bolo však horšie, stále nikde nikoho nebolo vidno. Pavel už asi uvažoval, že sa vrátime domov, hoci nahlas to nepovedal, ale stál tam akýsi odovzdaný. Ja som si vravel, že také nebýva, aby som sa tak rýchlo vzdal a tak som kmásal s tou bránou. Odniekiaľ sa vynoril veľký čierny pes. Povedal som Pavlovi, že už je to dobré, lebo kde je pes, musí byť aj pán. Tak som sa snažil psa vyprovokovať k štekaniu, ale bol to dobrák, ale za to celý nadšený pobehoval a skákal, odbiehal a pribiehal. Po jeho odbehnutí sa objavil spolu s nejakým pánom, asi strážnikom. Hovorím Pavlovi:“ A sme vnútri.“ Pán prišiel k bráne a začal mi vysvetlovať, že dnes je voľný deň, že máme smolu. Tak som naňho spustil asi desaťminútový smútočno-plačlivo-prosivý prejav. Ani sám som neveril, akú mám slovnú zásobu. Zľutoval sa nad „innostrancom“ a zobral ma niekde do kancelárie, kde sme mali nájsť niekoho, kto by nás pustil dnu. Tak sme prišli k budove, kde sa nachádza pokladňa.
Áno v tejto budove je pokladňa. Boli tam aj akési panie, s ktorých jedna bola pokladníčka. Ukecal som aj ju a povedala, že môžeme ísť dnu, ale keď skončíme, že sa máme vrátiť zaplatiť. Sľúbil som jej to, len aby sme už boli dnu. A stalo sa!!! Bol som na vrchole blaha. Stál som tam s Pavlom a okolo nás všade boli neuveriteľné kusy. Také, aké dnes už nikde neuvidíte. Tak som si ich začal vychutnávať . V rade vedľa TU-4 boli naskladané ostatné bombardéry od Tupoleva.
Naproti ním stáli ďalšie obrovské lietadlá ako Mjasiščev M-4, Mjasiščev M-50 a vedľa nich stál Suchoj T-4 Sotka.
 
Prvý lietajúci prototyp. Veľmi zujímavé lietadlo. Tu sa začal Pavel trochu aj prejavovať. Mal celkom slušné znalosti o ruskom leteckom priemysle. Nemá asi zmysel teraz opisovať všetky typy, ktoré tam sú vystavené. Chlapci, to treba vidieť. Tu niekde asi aj vo mne skrsla myšlienka navštiviť toto múzeum ešte raz v letnom období, najlepšie v čase konania MAKSu 2007. Iste prísť sem len na návštevu tohto múzea by bol asi veľký luxus, ale urobiť si troj-štvordňový výlet do Moskvy kedy by sme mohli navštíviť MAKS, Monino, pofotiť na jednom z mnohých letísk a nakoniec aj návštevu tejto metropoly, to už je program, ktorý by stál za to. Čo poviete? Vedľa nadzvukového Suchoja stál hangár, kam som sa bohužiaľ nedostal, ale keďže mám naozaj v úmysle sa vrátiť, tak som ani veľmi neľutoval. Údajne su tam naozaj krásne unikáty. Pravdepodobne sú aj v oveľa lepšom stave ako exponáty vystavené na voľnej ploche. Tie nie sú len vystavené nepriazni počasia, ale aj zubu času, ich neúdržbe, ale bohužiaľ aj vandalizmu.
Medzi hangármi je expozícia vrtuľníkov.
Týmto jasne dominoval MI-10 na prepravu vozňov, nákladnych áut.
Vzadu na vzdialenej časti výstavnej plochy stáli nákladné lietadlá Antonov.
Tam samozrejme dominoval obrovitánsky AN-22 Antey
Neďaleko nich stál aj Berjev Be-6
Za Antonovom v tráve nájdete zdevastovaný Bartini VVA-14M-1P
Sprava pred ním stál majestátny Tupolev TU-114 s ktorým letel Nikita Chruščov na návštevu do USA, kde pri prejave v OSN trieskal povestne svojou topánkou o pult. Vedeli ste, že ako zálohu malu Rusi pripravený prerobený bombardér TU-95. Celkom rád by som videl túto verziu.
V najodľahlejšom kúte múzea je dosť veľké šrotovisko, je tam naozaj smutný pohľad na tieto kedysi krásne kusy.
Keď som sa vracal spať tak som nemohol obísť TU-144. Prekvapili ma niektoré detaily. Napríklad aké mal malé kolieska hlavného podvozku.
Vedľa stál Mig-29
Keď sa vraciate k východu, tak nemôžete obísť obrovský bombardér TU-95.
Z pravej strany nájdete celú plejádu Suchojov. Mňa asi najviac zaujal SU-7 BKL, kde písmenko L znamená lyže.
Ešte raz prejdem okolo ozruty MI-12 a po vyše štyroch hodinách vychádzam z areálu. Keď som sa vrátil naspäť k pokladníčke, tak tá ani neverila, že som sa vrátil. Myslela, že sme už odišli. Zaplatil som jej celkom ochotne normálnu sadzbu . Ešte ma trochu vyspovedala, ako sa nám žije na Slovensku a potom sme sa už vydali na spiatočnú cestu. Obaja sme boli veľmi spokojní s návštevou. Je to naozaj nezabudnuteľný zážitok byť v takomto múzeu a ešte k tomu takmer sám. Prvé dve hodiny sme tam boli úplne samí, lebo za nami zavreli aj bránu, potom však ešte prišlo zopár návštevníkov, väčšinou cudzincov. Tí sa tiež dostali dnu.
Okrem nádherných pocitov som si odnášal aj zopár negatívnych pocitov. Keď pominieme nelogiku otváracích hodín, tak to bol hlavne stav niektorých exponátov. Bol takmer žalostný. Nedokážem pochopiť, ako hlboko mohla klesnúť jedna veľmoc. Nie to, že dnes sa letecký priemysel poriadne zredukoval, ale sa nestarajú ani o to, na čo by mohli byť veľakrát aj hrdý. O exponáty sa tam starajú bývalí vojaci na penzii, entuziasti. Poznám jedného chalaňa, ktorý tam chodí pomaly každý víkend upravovať vnútro 144-ky. Už zrenovovali obe pasžierske kabíny a teraz pracujú na pilotnej kabíne. Je Vám smutno, keď vidíte trosky TU-124, v ktorej sa usalašili akési decká a podpálili ju. Nehovoriac o tom, že miestni bezdomovci, ale možno aj domovci poodmontovali, čo sa dalo a odniesli do zberu. No nič, to asi nevyriešime.
Veľmi rád sa tam vrátim, či už v lete s niektorými z Vás, alebo v inom termíne. Toto múzeum dostalo momentálne veľkú konkurenciu v inom múzeu, ktoré vzniklo priamo v meste Moskva. Zatiaľ je tam veľa vojenských lietadiel a ešte to nie je veľmi zorganizované, ale jeho zakladatelia sľubujú, že v lete to bude múzeum na úrovni.
Nuž uvidíme. Ak ho navštívim, tak Vás budem o tom opäť informovať.
Only registered users can write comments.
Please login or register. Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved |
Be first to comment this article