Spotter. Tento termín nemám veľmi v láske, napriek tomu som sa rozhodol použiť ho, lebo jasne definuje to, čomu sa (okrem iného) venujem. Nemyslím, že treba vysvetľovať o čo ide.
Každý spotter nejako začínal a každý, čo fotí lietadlá dlhšiu dobu, má určite nejaké dobré aj zlé zážitky. V rámci dnešného Nedeľníku sa s vami podelím o dva zážitky, na ktoré len tak nezabudnem.
Jedného dňa ráno frčím autom po ceste od Ivánky do Bratislavy, do práce. Foťák som si v ten deň vzal len tak, akoby som niečo tušil. Míňam Bratislavské letisko a ako vždy, jedným okom sledujem cestu pred sebou, druhým pokukávam vľavo, či čírou náhodou neuvidím niečo zaujímavé. To, čo som zbadal, mi vyrazilo dych. Najprv som neveril vlastným očiam, no vzápätí mi prebehol mráz po chrbte. Pri križovaní dráh sa týči do výšky žltá smerovka Airbusu A300 DHL. Nos lietadla leží na tráve. Okamžite volám do práce s výhovorkou (už si ani nepamätám, čo som si vymyslel), že budem meškať minimálne hodinu.
Predral som sa hustou rannou premávkou a cez Vrakuňu a kruháč, okolo čističky, som „letel“ k dráhe 31. Adrenalín vo mne bublal. Firemná Škoda Citigo skákala ako koza na tej rozbahnenej ceste vedúcej k plotu. Auto si razilo cestu hlbokými mlákami, keď sa zrazu ozvala rana zospodu. Nevadí, musím fičať ďalej. Celé som to stihol za pár minút. Zastavujem na mieste pri križovaní dráh. Rýchlo nazriem pod predok auta … z auta tečie olej. A jéje! Olejová vaňa padla za obeť. Kašlem na to, bežím k plotu a fotím lietadlo zídené z dráhy. Autu sa budem venovať až potom, dôležité je teraz lietadlo.
Keď som skončil s fotením, pod autom už bola slušná mláčka. Vytiahnem olejovú mierku – na úplnom konci bola už len minikvapka. Nevadí, do práce s tým prídem. A tak aj bolo. Malá Škoda to zvládla bez ujmy. Musel som sa ale zastaviť cestou v autoumyvárke – zmazať stopy po necitlivom zaobchádzaní. Do firmy a aj do servisu prišla po vlastnej osi. Jediné, čo som nemohol v práci priznať, že ako, kde a kvôli čomu sa mi to stalo. Tak som povedal, že na ceste bol kameň a hotovo. Vlastne som ani neklamal, len som nepovedal celú pravdu.
16. november 2012. Airbus A300 DHL (EI-EAC), ktorému pri pristávaní zlyhal predný podvozok.
Raz, v auguste, som po dlhšej fotoabsencii dostal chuť ísť fotiť lietadlá na Viedenské letisko. Naplánoval som si voľno v práci, aj doma, vystriehol som ideálnu predpoveď počasia a išiel som. Skoro ráno, ako sa patrí, využiť krásne ranné svetlo. Foťák nabitý, objektív vyleštený, karta vyprázdnená, zoznam príletov a odletov vo vrecku. V kufri auta bicykel, aby som stihol obehať všetky moje obľúbené fleky kde sú zákazy vjazdu. Celú cestu bolo perfektné počasie, akurát len práve nad letiskom v diaľke predo mnou sa vznášal akýsi opar. Spozornel som, ale vravím si, že to sa rýchlo rozplynie.
Zaparkoval som v obci Klein-Neusiedl. Mal som dobrú náladu, ešte aj vietor fúkal správnym smerom ako som si želal. Vyložil som z auta bicykel, fotoruksak a šliapal hore kopcom k plotu 16-34. O siedmej som už bol pri dráhe, … ktorá tam nebola! Strácala sa v takej hmle, že bolo vidieť len plot a za ním nič. Naozaj, všade v okruhu 1000 km bolo nádherné jasné počasie ale práve nad letiskom Viedeň hmla. A v auguste! Napálený som čakal, kedy sa ranná hmla rozplynie. Lietadlá hučali ale neboli vidieť. Okolo mňa nič, len mlieko. Väčšina dobrých vecí z môjho zoznamu postupne odhučala v hmle a ja som zúril. Toto nemôže byť pravda! Po dlhom čase začala viditeľnosť slimačím tempom stúpať. Ešte o desiatej ale bolo vidieť namiesto lietadiel len siluety. Tak som zbalil vercajch a rozhodol som sa ísť na druhú stranu od obce Schwadorf.
Ako som obchádzal dráhu, hmla už viditeľne ustupovala. Okolo jedenástej už sa ukazovalo nejasné slnko. Hádam predsa dnes ešte niečo nafotím, pomyslel som si. Idem na môj najobľúbenejší flek oproti veži pri dráhe 11-29. Je tam drevená búdka na drevených stĺpoch vysoko nad plotom, ku ktorej sa vždy dalo dostať a vyliezť na ňu. Lenže ďalšia rana pod pás! Spravili tam ďalší plot, čím búdka ostala v „medziplotí“ a ja som mal smolu. Už som hlasno nadával, aj keď som tam bol sám. Na fotenie z tohto miesta som mohol rovno zabudnúť. Nedalo sa ani ponad plot, lebo v zábere bol druhý. Toto sa môže stať iba mne. Otočil som sa a išiel som naspäť k južnej dráhe 34. Medzitým bola už hmla definitívne preč ale zato začalo byť brutálne horko. Mal som pocit, že je 150°C. Ako mierim na juh, nechávam za sebou posledné stromy. Šliapem do padálov, potoky potu sa lejú zo mňa. Vtom sa od niekiaľ vyrojili obrovské mračná akéhosi hmyzu. Asi to boli okrídlené mravce alebo čo. Boli všade kam oko dovidelo. Idem ďalej na bicykli, nevedel som dýchať, mušky som mal všade, v očiach, v nose, v ústach. Doslova som dýchal hmyz. Prešiel som zhruba ďalší kilometer, ale ten odporný hmyz bol všade. Nedalo sa uniknúť. Nervy som mal v kýbli. Nakoniec som našiel flek, kde ich bolo menej. Skryl som sa v tieni dreveného posedu v strede poľa. Mušky som mal popriliepané všade na sebe, hlavne na spotenej tvári a rukách. Lietadlá pristávali a tak, že idem konečne urobiť prvé normálne zábery toho dňa. Lenže zlobe nebol koniec. Jav “heathaze” asi každý fotograf dobre pozná. No tu bol tak silný, že som myslel, že mám halucinácie. To už nebolo normálne. Blížilo sa 14:00, mal priletieť vrchol programu, kvôli ktorému som tam vlastne išiel – Boeing 747 Silk
Way Italy. Trčal som tam v horúčave dýchajúc mračná hmyzu, spotený ako boxerista v desiatom kole. Kukám … 15:00, ale Jumbo nikde! Neprišlo. Vykašľalo sa na mňa! A v tom som si povedal: DOSŤ! Osem hodín trápenia, odchádzam. Prisahal som, že už sem nikdy neprídem (samozrejme, to len v návale hnevu). Toľko nadávok, čo zo mňa vypadlo v ten deň, som asi nepoužil za celý život. Pol dňa hmla, pol dňa horúčava, mračná milliárd mušiek, heathaze a ani som dokopy nič neodfotil. Jediné, čo ma zachránilo, že som mal so sebou vodu a opaľovací krém. Keď som už sedel v aute, trochu som sa ukľudnil. Domov som prišiel ako zbitý pes so zopár nepodarenými fotkami. Hrozný deň, ale aj taký je niekedy život spottera. Na druhý deň som už bol v pohode a premýšľal som už nad ďalšou návštevou Viedenského letiska.
„Úžasné“ zábery urobené v hmle. Tieto foto sú urobené v čase, keď už hmla pomaly ustupovala.
Pravdepodobne dva najlepšie zábery toho dňa, ktoré ale za tie útrapy rozhodne nestáli. Tieto som urobil už pri odchode od dráhy 34, keď boli lietadlá ešte dosť vysoko nad vlniacim sa vzduchom.
Podobne silných zážitkov mám v zásobe ešte niekoľko ale treba dodať, že nie vždy len negatívne. Zažil som akcie, pri ktorých mi vyšlo úplne všetko ako som si želal, niekedy ešte aj s „čerešničkou na torte“, ako sa hovorí. A takých zážitkov mám našťastie oveľa viac.
Niki Kapsamunov
